Richard Kollar:
Deň O48 - Prečo Slovensko tak zaostalo s očkovaním? (skutočne dlhé a nie príliš optimistické čítanie)
Až nečakane veľa o prebiehajúcej pandémii som sa dozvedel z učebníc a vedeckých článkov v oblasti dynamiky na sieťach. Môže to znieť prekvapujúco, ale aj keď si moja manželka zlomila ruku, najviac som sa dozvedel z článku o matematickom modelovaní zrastania kostí, vysvetlilo to aj to, čo lekári nevedeli (toto si prečítajte ešte raz po prečítaní celého postu, je to krásna slučka).
Matematické modely totiž pomáhajú pochopiť komplexné fenomény, v ktorých sa inak možno ľahko stratiť a často ukážu viac, ako sa bežne dozvieme z iných zdrojov.
-----------------------
Začalo to na jar 2020, keď som sa naučil, že v pomerne realistických sieťach (náhodné grafy s power-law distribúciou stupňa vrchlov) parametre infekcie vírusom SARS-CoV-2 neumožňujú vznik takzvanej kolektívnej imunity. Preto nebude stačiť na ukončenie pandémie zaočkovať 60%, či 65%, ale na odvrátenie dlhodobého náporu na zdravotníctvo potrebujeme zaočkovať čo najviac ľudí, eventuálne všetkých.
Na pojme kolektívnej imunity je pritom postavená celá moderná epidemiológia a takmer všetky použvané matematické modely ju v sebe inherentne obsahujú. Ešte dodnes mnohí epidemiológovia snívajú o dosiahnutí kolektívnej imunity v ich krajine, ale už to našťastie prestáva. Chápu, že sa to asi nedá. Najlepšie to demonštrovala delta vlna v viacerých krajinách, kde sa napriek 100% zaočkovaniu stále infekcia rýchlo šírila medzi nezaočkovanou menšinou.
Neskôr som sa z teórie fragmentácie sietí, a aj z diplomovky mojej študentky, dozvedel, prečo nastupuje pandemická vlna niekde oveľa pomalšie, a aj ako vakcinácia v skutočnosti ovyplyvňuje dynamiku epidémie. Zároveň som znovu dostal iný uhol pohľadu na pojem kolektívnej imunity, taký, aký sa v učebniciach nenachádzal a stále nenachádza.
Zdalo sa mi vtedy, že tu sa to končí.
Že matematika objasnila niekoľko z najväčších záhad tejto pandémie a zvyšok už sú len otázky skôr pre sociológov. Prečo sa napríklad na Slovensku dalo zaočkovať tak málo ľudí? Odpovedám vždy - spýtajte sa sociológov, súvisí to určite s konceptom dôvery, médiami, dezinformáciami a tak.
A to až do včera.
Mal som to šťastie, že som sa mohol zúčastniť na verejnej panelovej diskusii s odborníkmi z viacerých európskych krajín, vrátane momentálne asi najznámejšieho pandemického sociológa na svete Michaela Bang Petersena z Dánska. Diskusia bola venovaná analýze práve toho, prečo v niektorých krajinách bol záujem o vakcináciu vysoký (napr. Dánsko a Portugalsko) a v niektorých ani nie (napr. Slovensko, Bulharsko, či Rusko).
Bolo to dosť zaujimavé a mnoho som sa dozvedel o tom, čo sa dialo v Rumunsku, či Portugalsku. A tiež to, že veľa vecí je krížom cez mnohé krajiny, ktoré sa so záujmom o očkovanie trápia, veľmi podobných.
Celú diskusiu si môžete pozrieť tu:
https://www.youtube.com/watch?v=oIXgTCVnYao
(Vďaka Michalovi Vašečkovi a Mirjane Tomic za pozvanie.)
V rámci prípravy na diskusiu som sa predovšetkým pozrel poriadne na (sociologické) dáta a snažil sa im čo naviac porozumieť. Hľadal som v nich najmä to, čo slabo očkujúce krajiny v Európe najviac oddeľuje od tých dobre zaočkovaných.
Je to dôvera vo vládu? Dôvera zdravotníctvu? Úroveň vzdelanosti? Ekonomická situácia, či ekonomické očakávania obyvateľstva? Iste, správna odpoveď je takmer určite, že ide o súhrn množstva faktorov, ktoré skladajú príbehy jednotlivých krajín.
Ale, ktorý z nich je ten dominantný? Teda ten, na ktorý by sme sa mohli zamerať?
Mnohé faktory sa na prvý pohľad zdajú signifikantné, ale po pohľade na dáta stále obsahujú množstvo výnimiek, čo by vyžadovalo extrémnu námahu vysvetľovať, prečo v tých a tých krajinách tento faktor nefunguje.
Až som našiel tabuľku na strane 125 v Eurobarometri 94, ktorý sa robil cez zimu 2020-2021.
https://europa.eu/eurobarometer/api/del ... leId=76407
Sú to posledné takto dostupné údaje porovnávajúce skutočne systematicky európske krajiny. Teším sa už na tie nové zo zimy 2021-2022.
Tabuľka na strane 125 obsahuje odpovede respondentov v krajinách európskej 27-ičky na otázku, ktorému zdroju informácií dôverujú ohľadom vakcín najviac (mohli uviesť viacero možností).
Čakal som, že rozhodujúce bude to, koľko ľudí verí najviac lekárom. Ale nie, u nás lekárom v oblastí vakcín v období na začiatku vakcinácie dôverovalo relatívne viac ľudí ako v Taliansku, či na Cypre a rovnako veľa ako v Dánsku.
Dobre, tak to môžu byť sociálne siete. Tam sa najviac šíria nezmysly o čipoch vo vakcíne, či o úmrtiach a náraste tretieho a štvrtého oka všetkých naokolo po očkovaní. Ale nie, percento ľudí, ktorí najviac veria ohľadom vakcín sociálnym sieťam je u nás (7%) takmer rovnaké ako v Nemecku a na Cypre je takých ľudí relatívne takmer dvakrát viac ako na Slovensku.
Podobne sa ukáže, že nerozhoduje ani to, koľko ľudí dôveruje v týchto informáciach médiam, či vláde a jej inštitúciam, ani webstránkám, či Európskej únii. Iste, vidno tam rôzne korelácie, ale nie sú dostatočne silné a presvedčivé.
Až kým nepozrieme na stĺpec o počte tých, ktorí dôverujú svojmu blízkemu okoliu.
A tam zrazu až na jednu vynimku (Rakúsko) trčia najvyššie Bulharsko (39%), Chorvátsko (32%), Rumunsko (30%), Maďarsko (28%), Poľsko (26%) a samozrejme Slovensko (28%). V týchto krajinách najviac veríme sami sebe. O vakcínach vie najviac náš švagor, kolega, šofér autobusu, kamarátka predavačka, či suseda. Väčšie percento už verí len lekárom a zdravotníckym inštitúciám.
Európska lieková agentúra môže tvrdiť, že vakcína je bezpečná, ale teta pozná kolegyňu, ktorej stryná padla po očkovaní ako kabela. Vo večerných správach môžu odborníci tvrdiť, že vedľajšie účinky sú veľmi zriedkavé, ale Fero v krčme hovoril, že to tak nie je, a on by mi predsa neklamal. Jeho suseda upratuje v nemocnici, hovorila mu, o tých mrtvolách všade, ktoré nevykazujeme a klameme o príčine ich smrti. Hovorila tiež, že plné špitály sú zaočkovaných, vypadávajú im všetky vlasy a šúpe sa im koža. Dostávajú rakovinu. A všetci majú čipy.
Naopak, v Dánsku veria svojím blízkym ako hlavnému zdroju informácií o vakcínach len 3% populácie. V Portugalsku 5%, vo Fínsku tiež 5%. V Nemecku až 24%, predsa len bývalé NDR bola veľká krajina. Ich susedia, švagriné, či kolegovia toho o vakcínach vedia zjavne oveľa menej ako tí naši. To je ich problém, že sú takí nevzdelaní.
Navyše (strana 220), ľudia na Slovensku patria v Európe k tým, ktorí s úplným presvedčením (totaly agree) vedia rozoznať (podľa vlastnej mienky, samozrejme), ktoré informácie sú klamlivé, či dezinformácie. Trivialita pre nás Slovákov. Viac si v tomto veria v Európe už len Rumuni, Poliaci, Maďari, Chorváti, Gréci, Cyperčania a Nemci s Rakušanmi. Tak dobre ako my (sarkazmus), sa orientuje len relatívne polovičné množstvo Belgičanov.
Jednoducho krajiny, ktoré sa najmenej zaočkovali, spája dôvera najmä v svoje vlastné informácie. Od tých, ktorých poznáme a ktorí nám predsa len chcú vždy to najlepšie. Oni by nám predsa neklamali a nedávali by nám neoverené informácie. Veď oni jasne vedia, čo je klamstvo a čo nie.
----------
No a tu nastupuje matematika a teória formovania názorov na sieťach. Jeden z najvplyvnejších článkov v tejto oblasti od Fang Wu and Bernarda A. Hubermana
https://arxiv.org/pdf/cond-mat/0407252.pdf
hovorí, že v prípade, že sa orientujeme najmä podľa svojich blízkych na kontaktnej sieti s reálnymi parametrami (tými istými, ktoré vedú k tomu, že nefunguje koncept kolektívnej imunity), tak nenastane v spoločnosti zjednotenie názorov, ale naopak, spoločnosť si nájde svoje ekvilibrium, v ktorej časť spoločnosti vakcínam verí a druhá nie.
Nastane segregácia spoločností do bublín, ktoré sa sami utvrdzujú vo svojom názore a preskakuje sa medzi nimi len zriedka a náhodne.
A to nie je všetko. O tom, koľko ľudí bude v jednotlivých skupinách, nerozhoduje koľko ľudí je v týchto skupinách na začiatku, ale to, koľko kontaktov dokopy majú presvedčené osoby na začiatku. Takže, ak sa skupina tých, ktorí vakcínam neveria, vzájomne sústavne informuje o svojich pochybnostiach v oveľa väčšej miere ako tí, čo sa dali zaočkovať, tak majú výhodu, ktorú sa nepodarí prelomiť.
Iste, toto je len zjednodušený model a nie je úplne realistický. Ale matematika v kombinácii so sociologickými dátami nám hovorí, že snaha o vyššiu úroveň zaočkovanosti v spoločnosti je oveľa ťažšia, ako si myslíme. Nie finančné prémie, či lotérie, ale presvedčenie ľudí o tom, že je potrebné dôverovať dôveryhodným zdrojom informácií, je zrejme kľúčové na presvedčenie veľkej časti populácie. Nepomôže opakovanie informácií v médiách, nepomôžu volania lekárov. Potrebné je presvedčiť švagrinú, suseda, či kolegu a to v čase, keď oni sami najviac dôverujú svojim švagrinám, susedom a kolegom.
Oops. Toto asi nepôjde.
--------------
Samozrejme, tento problém sa týka aj zahranično-politickej orientácie našej krajiny, ľudských práv, postoju k cudzincom, či k vzdelávaniu. Zdroje tohto fenoménu asi lepšie pomenujú sociológovia, či psychológovia.
Ja za tým naivne vidím najmä to, že veľkú časť našej spoločnosti štát v posledných desaťročiach opustil. Nezaujíma sa o nich, neposkytuje im to, čo by od neho oni subjektívne potrebovali. Lekári majú veľa pacientov a nemajú čas si ich príbehy poriadne vypočuť, nesprávajú sa k ním tak, ako by verejnosť očakávala (tu môže byť rozdiel vo veľkých mestách). Štátne inštitúcie ľudí len otravujú s hovadinami, nedokážu vymôcť spravodlivosť, nepomôžu s reálnymi problémami bežných občanov. Školy učia síce chemické vzorce, ale nie to, o čom majú ľudia pocit, že to budú potrebovať. A aj mnohí vzdelaní, si o nezaočkovaných myslia, že sú to samí hlúpi dezoláti a sú všetkému na vine.
Nechávame tak obrovskú skupinu ľudí napospas samých sebe.
Keď je zle, pomôže im ich sused, kolega, či švagor. Im môžu veriť. Oni im reálne pomáhajú. Aj teraz s informáciami o vakcínach. Sú v nich čipy, švagrova kolegyňa pozná jedného, čo si ho po očkovaní vytiahol.
Aspoň, že nám matematická teória dynamiky na sieťach občas niečo zaujímavé (nielen o pandémii) prezradí. A hneď máme paradox, ak sa vrátime na začiatok tohto textu.
#lenabytobolokratke
Jen jsem nakoukl a raději zase jdu dělat něco užitečného